Rímskych deathmetalových čarostrelcov FLESHGOD APOCALPYSE som si obľúbil vďaka ich debutovému albumu „Oracles“, ktorý v rámci technického kovu smrti bol o kusisko ďalej než v tak často zažívaných dimenziách plašenia sa za vysoko technickým hraním kvôli nemu samému, neraz sterilne, bez kúska ducha a nakoniec aj naozajstného nápadu. Tu bolo všetko – virtuozita, duch, atmosféra a hlavne nápad. Konkrétne taký, že FA sa úspešne pokúsili hrať death metal s využitím postupov typických pre vážnu hudbu a malo to hlavu a pätu. Vášeň pre klasiku a iste aj operu – veď ako ju nemilovať, keď ste Talian – sa im z môjho pohľadu zakrátko trochu vymkla spod kontroly, nasledujúce EP „Mafia“ vo mne nejaké radostné dojmy nezanechalo, reku, chlapi, ide vám to do popíku, hitparádovosti atď. Ďalšie albumy som si vždy aspoň párkrát vypočul, prevládajúci dojem asi taký, že hudba kvalitná, namakaná, len tie orchestrácie, tie orchestrácie... asi nie som cieľová skupina a hlavne, že to u ľudí má úspech. „Ste tam, kde sú v tomto tisícročí SEPTICFLESH, aspoň že na rozdiel od nich stále riadne viete, že na metal sú gitary.“
Pamätajúc si, že na koncerte gréckych symfo-umelcov som aj tak bol a naživo to skrátka bol prekvapivo silný zážitok, mi bolo jasné, že na Talianov do Colla pôjdem tiež a dosť pravdepodobne to bude fakt dobré aj pre človeka jednoduchého, neokrôchaného, skrátka chrapúňa s nadsádzkou hlásajúceho „zakážte metalovým hudobníkom priblížiť sa k filharmonickému orchestru“. Na silné duo zostavu doplnili fínski deathmetaloví melodici OMNIUM GATHERUM a mali byť aj dvaja predskokani. Po okúsení vzoriek od CHAOSEUM som si povedal „celkom prekvapí, že ešte stále sa hrá aj nu-metal, ale asi je to tak dobre“, pri IRONY OFR FATE zase niečo o tom, že najlepší death’n’roll je možno predsa len „Wolverine Blues“ a baba za mikrofónom v plus-mínus deathmetalovej bande bola raritou tak tri dekády dozadu a aj tak to zrejme nestihnem, lebo za mňa moju prácu nikto neurobí.
Príduc hodinu po avizovanom začiatku som zistil, že nakoniec budú len Fíni a Taliani a že začne sa o štvrť na osem. Zvuky naznačujúce, že toto už veru nie je zvuková skúška, sa však z pódia začali hrnúť už o siedmej a OMNIUM GATHERUM z fínskeho mesta Kotka, kde začali tvoriť už v roku 1996, na úvod zneli prekvapujúco netvrdo, rockovo, atmosféricky aj elektronicky, skrátka ako keby sa na scénu nachystali povedzme HIM. Na takéto veci netreba naletieť, od OG som čo-to počul, našiel by som v archíve aj nejaké nahrávky a tak celkovo asi každý, kto má k žánru blízko vie, že nie každý melodeath zúrivo šľahá bičom tak ako AT THE GATES v najlepších časoch. Šestica, ktorej hlavným ťahúňom je na pódiu charizmatický, usmievavý a vtipkujúci vokalista Jukka Pelkonen, hrá atmosférický melodický death s nezriedkavými príjemne progresívne pôsobiacimi postupmi, ktorými 90-kovú klasiku premosťuje so súčasnosťou, čo veľmi dobre funguje aj na najnovšom albume „Origin“, ktorý tvoril značnú časť setlistu.
V podstate niečo prístupom blízke novšej tvorbe AMORPHIS, s väčším podielom drsných neraz skoro growlujúcich vokálov, ktoré má, podobne ako tie melodickejšie, na starosti hlavne Jukka. Hudba OG málokedy vyslovene neľútostne reže a uháňa dopredu, dosť pracuje s atmosférickou, náladovou, tu a tam priam meditatívnou zložkou. V zásade si tento kolektív aj v najdrsnejších, ponurých momentoch vystačí bez takrečeno jednoduchej agresivity. O pestrú náladotvornú nadstavbu sa v nemalej miere stará klávesista Aapo Koivisto, svojím spôsobom taký sympaticky zábavný prvok živého vystúpenia – chlapík s figúrou a výzorom niekoho, kto so sekerou nad hlavou a družinou podobných zjavov poučuje anglosaských vidiečanov o tom, že život je fajn len do určitého bodu, celkom prekvapí, keď tak postáva a zasnene šteklí klapky nástroja v metale považovaného za skôr dievčenský. Celkovo výborné vystúpenie, na ktorom vynikla aj ďalšia vec: V dokumente o fínskom metale sa tamojší hudobníci vyjadrili v zmysle, že neexistuje nejaký typický fínsky zvuk, ktorý by sa všetci snažili napodobniť, že každý radšej hrá tak, ako si to sám vymyslí. Dá sa s tým súhlasiť, nejaké švédske znenie zvládnete aj v Texase alebo v Nemecku, ak dostatočne milujete DISSECTION, prípadne ENTOMBED a spol. Fíni však hrajú melódie, harmónie a tvoria nálady, aké sú v prvom rade veľmi fínske a ak ich počujete od skupiny, s ktorou máte česť prvýkrát, jej pôvod uhádnete s takmer 100 % istotou.
OMNIUM GATHERUM mali naozaj vydarený zvuk, v klube to už je dlhé roky tradícia, tam sa dá nanič znenie spraviť asi už len zámerne a tak si dve stovky návštevníkov ich set užili aj po tejto stránke. Po ňom si nejaký čas vyžiadala úprava scény, ale za seba poviem, že som dostal očakávaný zážitok. Koncert veľkej kapely, a to tentokrát myslím v dobrom. Nejedno vychytené meno je dnes veľké aj s väčšími či menšími úvodzovkami, Nuclear Blast nie sú svätyňou extrému a podzemia tak 25 rokov, berú k sebe tých, ktorí majú potenciál poplatiť bossom ich vyšší životný štandard, ale odhadujem, že FLESHGOD APOCALYPSE sa u nich majú dobre tiež. S tým, čo predviedli na pódiu, ma chytili od momentu, čo som ich zbadal a začul, a nebol som sám, nadšenú odozvu mali po celý čas. Piaty album „Veleno“ majú vonku od roku 2019, zo známych príčin s ním svet obchádzajú až teraz a dávajú do toho všetko počnúc scénou, kostýmami až po neuveriteľné a nadšené nasadenie. Bol v tom kus až barokovej pompy, teatrálnosti, ale úprimne, takúto operu v extrémne metalovom prevedení by ste od hudobníkov v kraťasoch a mikinách pokecaných od kečupu asi nebaštili. Nejaké to svoje „divadlo“ potrebuje skoro každý metal.
Tu teda bol orchestrálny death metal vpredu so strunmajstrami, živými dôkazmi toho, že dlhovlasý image skrátka nemá ako vyjsť z módy. Tam nie je čo vylepšiť, leda tak zachraňovať dôstojný zjav v prípade, že porast na wilsonovi domrdali gény a kašlať už naň. Slávnostnej prehliadke velil mozog kapely Francesco Paoli s gitarou a deathmetalovým vokálom. V prvej línii s ním stáli Paolo Rossi na base a s čistým vokálom, pre ktorý je u FLESHGOD APOCALYPSE dosť priestoru. A druhý gitarista, sólista Fabio Bartoletti. Za bicími ukrajinský talent Jevhen Rjabčenko. To nebolo všetko. Zo začiatku hlavne v úzadí stojaca siréna so sopránom Veronica Bordacchini. A vďaka Francescovi Ferrinimu, majstrovi klavíra a orchestrácií, boli Taliani druhým sextetom večera. Dohromady strhujúca show technického, výbušného, melodického a atmosférického death metalu, prekračujúceho hranice medzi metalovým extrémom, vážnou hudbou, operou a soundtrackom k súboju nadzemských živlov s dokonalou ľahkosťou. Naživo tlak, víchrica, búrka, čo len chcete. Divokosť, vášeň, výlet do sfér mimo každodenných strastí, odohrané so strhujúcou vážnosťou, ale nie len s ňou. Obzvlášť keď už bolo v „prvej línii“ 5/6 kapely, nepodarilo sa jej členom skrývať radosť z večera stopercentne. Platí to aj pre „diabolského pianistu“, ktorý na svojom klavíri občas skôr rajtoval než hral a jeho úškľabky boli neraz skôr veselé než démonické. Za zvukom klavíra samotného bolo občas treba trochu chodiť, cez mohutnú stenu gitár, bicích, vokálov a orchestrácií sa nie vždy dostal, ale celé to bolo veľkolepé. Teraz už len zvyknúť si na to, že koncerty sa chcú a môžu vrátiť, tak im treba z času na čas venovať večer. Aj keď, 200+ ľudí v stredu tu u nás, kto by sa netešil.
Foto: Stephen/Free Metal Promotion